Moja životná cesta je prepojená s takmer každým kútom našej malej, ale o to malebnejšej slovenskej krajiny. Moji rodičia láskou spojili stredné a východné Slovensko. Po starých rodičoch primiešali gény našich českých predkov. Stará mama Ludmila bola vychýrená portrétna fotografka, ale s výchovou troch detí jej záľubu vystriedali povinnosti. Po mamine som zdedila poriadnu dávku tvorivosti a po ocinovi zmysel pre detail. Mamina zasa po jej otcovi maliarske a literárne nadanie. A tak sa to umelecké cítenie dedí z pokolenia na pokolenie a nie je sa prečo čudovať, že sloboda a kreativita zvíťazila aj vo mne. K fotografii som sa dostala približne ako 17-ročná. Do tej doby som mojej mamine, ktorá sa živila maľbou a umeleckou tvorbou, pomáhala pri príprave podkladov obrazov, vytváraných kombinovanou technikou – drevo, kov, drôt, nalievané epoxidy a olejové farby sú základom jej vskutku jedinečných a originálnych diel. S hrdosťou môžem prehlásiť, že ide o diela, ktoré určite nemajú vo svojej podstate konkurenciu. Kto jej diela pozná, vie o čom píšem. 

Prvý fotoaparát som dostala darom a napriek tomu, že bol na moju ruku nesmierne ťažký, spoločníka mi robil takmer štyri roky – Zenit 12XP. Dnes je uložený doma na poličke a radosť mi robí rovnako tak ako pred rokmi, aj keď už iba vizuálne. Z lásky k fotografii a k písaniu textov som sa rozhodla pre štúdium masmediálnej komunikácie so zameraním na fotografiu v Trnave. Počas piatich rokov som sa venovala štúdiu pod vedením trojice fotografov a jedinečných osobností, menovite po poradí – Mgr. Art. Roman Pavlovič, doc. Mgr. Art. Tibor Huszár, ArtD., Mgr. Art. Jozef Sedlák. Každý jeden z nich ma niečím ovplyvnil. Roman Pavlovič mi vniesol svetlo do základov fotografie a kompozície, Tibor Huszár u mňa vycibril cit pre dokument a Jozef Sedlák ma ovplyvnil predovšetkým svojou imaginárnou a umelecky pojatou tvorbou.

Za mojou tvorbou sa skrýva ešte jeden veľmi dôležitý človek a to je môj manžel a zároveň "fotokolega" Peter Kiska, ktorý je mojou nesmiernou oporou a najväčším fanúšikom v jednej osobe. Bez neho by to jednoducho nešlo. Spoločne fotíme predovšetkým eventy a svadobné fotografie. Preto jeho podpis nechýba ani na jednej výslednej fotke. V prípade, že sa s vami stretneme na nejakej spoločenskej akcii, určite nás uvidíte fotiť vo dvojici. :o)

V súčasnej dobe venujem všetky svoje myšlienky jedinému cieľu – zachytávať pre vás momenty, ktoré sa už nikdy opakovať nebudú, môžeme ich však spoločne odchytiť  a urobiť si tak navzájom radosť. 

Volám sa Peter, pochádzam spod Tatier z Veľkej Lomnice a s fotografovaním som začal už v rannom detstve… Nie-nie u mňa, čo sa týka fotenia toto neplatí. 🙂

S fotografovaním som začal pomerne dosť neskoro. Ako študent vysokej školy, som cez prázdniny išiel skúsiť šťastie do zahraničia, konkrétne do Londýna. Bolo to v roku 2005. Zo sebou som si zobral všetko možné - len nie fotoaparát. Potom ako je možné, že som sa zoznámil s fotografovaním?

Nuž, raz neskoro v noci som sa vracal z práce na byt a neďaleko chodníka som ho jednoducho našiel. Bol to Nikon Coolpix 4200. Na vloženej SD karte bolo niekoľko fotografií historických budov a z posledných mi kývali traja sympatickí mladíci tmavej pleti. Netušil som komu fotoaparát vrátiť a tak sa stal mojím verným spoločníkom po potulkách Londýnom. Vznikli tu moje úplne prvé a zďaleka nie posledné fotografie.

Fotoaparát som najskôr nevedel ani nastaviť. 🙂 Po príchode na Slovensko som fotky trošku poupravoval v jednoduchom softwéri a ukázal známym a rodine. Na moje počudovanie sa aj tých niekoľko nedokonalých fotiek, ktoré som urobil priateľom páčili. Aj keď technická kvalita fotiek bola veľmi slabá a kompozícia tiež nebola v poriadku, začal som snívať a šetriť na vytúženú zrkadlovku.

A keďže nájdený fotoaparát bol NIKON, pokračoval som ďalej týmto smerom a kúpil som si Nikon D40 s dvomi základnými setovými objektívmi. Začal som nie len veľa fotiť, upravovať výsledné fotografie, ale hlavne som sa začal vo fotografii vzdelávať. A robím tak doteraz a nemienim svoje tempo spomaliť a ani svoju životnú cestu meniť. Od toho času som technicky urazil už dlhú cestu, fototechniku pravidelne upgradujeme a na moje začiatky už iba nostalgicky spomínam.

A aby toho nebolo málo, vďaka fotografii som stretol aj svoju priateľku, teraz už manželku Lindu, ktorá fotografiu vyštudovala a ktorá sa fotografiou živí aj v súčasnosti. Ako to už býva, ak sa stretnú dvaja nadšení fotografi a doslova tým žijú, začali sme sa podporovať a v súčasnosti už fotíme spolu.